fiala

Pôvodne som tento blog chcel venovať niektorým príčinám úpadku slovenských vysokých škôl. Dôkladný rozbor aký tu chcem uviesť by pri viacerých príčinách vydal na celú knihu. Rozhodol som sa preto venovať len jednej z príčin, o ktorej sa všeobecne vie, ale sa o nej hovorí takzvane „len v zákulisí“. Psychologický negatívny nátlak na zamestnanca je v dnešnej dobe vysokej nezamestnanosti známy snáď každému zamestnanému človeku. Nástrojov ako proti nemu bojovať je však žalostne málo, a tak každý, kto „nechce prísť o robotu“ radšej prehltne akúkoľvek horkú pilulku. Výnimkou nie sú ani Vysoké školy.

Pre analýzu súčasného nepriaznivého stavu je potrebné vykonať krátky exkurz do minulosti. Po roku 1990 bola prijatá nová legislatíva, ktorá upravovala aj voľbu exekutívnych orgánov univerzít, resp. fakúlt. Voľbu dekana a rektora dostali do právomoci akademické senáty fakúlt, resp. univerzity, ktoré si zas volí akademická obec. Pravdaže, znie to demokraticky. Demokratického ducha tejto myšlienky však za uplynulých 20 rokov pochovali najmä ustanovenia Zákona o vysokých školách (prvý 172/1990, v súčasnosti 131/2002 v znení neskorších predpisov) v §77 „Obsadzovanie miest vysokoškolských učiteľov“, ktoré hovoria o tom, že všetci učitelia môžu na základe jedného výberového konania získať pracovný pomer, alebo obsadiť funkčné miesto docenta, resp. profesor na maximálne 5 rokov. Až keď vysokoškolský učiteľ obsadil funkciu docenta alebo profesora tretí raz po sebe, pričom celkový čas jeho pôsobenia v týchto funkciách dosiahol aspoň deväť rokov, získava právo na pracovnú zmluvu s vysokou školou na miesto vysokoškolského učiteľa a na zaradenie do tejto funkcie na dobu určitú až do dosiahnutia veku 70 rokov.“

Nepochybujem o ušľachtilosti zámeru tvorcov tohto paragrafu, a že primárne tým sledovali cieľ objektívnosti výberu toho najlepšieho vysokoškolského pedagóga. Neustále výberové konania ho tak budú motivovať k zlepšovaniu svojich kompetencií. Pekne povedané však? Bohužiaľ toto môže fungovať niekde v Nemecku, Škandinávii, alebo iných civilizovaných krajinách. Na Slovensku však určite nie. Navyše univerzity si predpisy ohľadom priebehu výberových konaní pripravujú sami a schvaľujú priamo v akademických senátoch. V krátkosti sa pokúsim popísať ako to asi funguje v praxi. Keď sa chýli ku koncu obdobie, na ktoré bola uzatvorená pracovná zmluva, tak spravidla dekanát na návrh katedry vypíše výberové konanie na predmetné miesto. Výberovú komisiu navrhuje buď priamo dekan, ktorý jej zloženie navrhne zväčša na návrh vedúceho katedry, prípadne jej zloženie môže rektor ešte zmeniť úplne podľa svojvôle. Zasadne výberová komisia prehodnotí prihlášky a vyradí uchádzačov nespĺňajúcich podmienky výberového konania. To, že personálne oddelenie vypíše podmienky na obsadenie miesta často zle a v rozpore so zákonom ani netreba hovoriť. Prichádza deň D výberového konania. Čuduj sa svete niekedy býva prihlásených aj viac ľudí ako je 1 uchádzač. V zákulisí sa niektorí členovia komisie ešte pre istotu u dekana alebo vedúceho katedry „ohlásia“, aby sa „ujednotili“, že vyberú toho „správneho“ uchádzača. Veď kto iný má rozhodnúť o tom koho chce mať na katedre, ak nie jej vedúci alebo dokonca dekan fakulty. Zvyšok priebehu už často pripomína onú trápnu frašku tak častú práve na Slovensku. Nevadí napr., že uchádzač neovláda jeden neslovanský jazyk, tak ako predpisovali podmienky. Zväčša písomné overenie jeho znalosti sa aj tak deje až po ústnom pohovore pred komisiou, a spravidla tiež až potom, keď už je dávno hlasovaním rozhodnuté. Na Univerzite, na ktorej pôsobím je známy aj príklad vypísania výberového konania, na ktoré sa dostavil jediný uchádzač, ale nebol prijatý, pretože ten „správny“ akosi pozabudol, že sa má dostaviť na výberové konanie. Záver komisie bol, že jediný uchádzač nespĺňal stanovené podmienky. Zaujímavé, že v prvom kole, ktoré podľa pravidiel malo prebehnúť ho komisia pre nesplnenie podmienok nevyradila. Perlička na záver je, že často práve rektor môže ľubovoľne zmeniť poradie uchádzačov vo výberovom konaní – vtipné nie?

Tvorcovia zákona si neuvedomili, alebo si to uvedomujú až príliš dobre, že týmto ustanovením zákona dali do rúk neskutočnú moc vedúcim pracovníkom katedier, fakúlt a rektorom, ktorí si práve takýmto spôsobom môžu posilňovať svoje vedúce postavenie a oná akademická sloboda, o ktorej sa tak často hovorí, sa nám akosi vytráca. Ešte lepšia možnosť ako sa zbaviť nepohodlných ľudí je, a stáva sa v akademických podmienkach čoraz populárnejšou, nevypísať výberové konanie na predmetné miesto vôbec. Pracovná zmluva jednoducho skončí a dotyčný musí ísť na úrad práce. To v skutku prispieva k tomu, že vysokoškolskí učitelia sú najdiskriminovanejšou skupinou zamestnancov vôbec. Prečo? Jednoducho si predstavte situáciu, že odučíte na VŠ 15-20 rokov a len preto, že občas poviete napr. na akademickej obci svoj názor, tak sa niekomu znepáčite a výberové konanie dopadne presne tak ako som opísal. Môžete ísť rovno na úrad práce, bez odstupného, s ukončenou pracovnou zmluvou. A skúste si predstaviť aj to, kto v takejto situácii dokáže niečo namietať proti vedúcemu pracovníkovi, alebo poukázať na jeho prešľapy (Samozrejme nájdu sa takí ľudia, ale spravia to len raz a prídu o prácu). A komu sa zodpovedá rektor? Nikomu, je štát v štáte, teda pardon, zodpovedá sa Akademickému senátu univerzity, v ktorom však zo strachu o prácu nepovie nikto na jeho prácu ani pol slova, resp. Správnej rade univerzity, ktorej členov však vymenúva na návrh rektora! akademický senát. 20 – ročný vývoj týchto faktov len poukázal na to, že vývoj mladých perspektívnych vysokoškolských pedagógov zastal práve pred tými 20 rokmi a na školách vládne tzv. „stará garda“ profesorov a docentov, alebo spoľahliví nástupcovia – vykonávači ich príkazov. To je zároveň aj jeden z dôvodov prečo slovenské vysoké školstvo stagnuje a upadá jeho kvalita. Zarážajúce je to, že tento stav neprekáža ani našim zákonodarcom, ktorí sú zároveň vysokoškolskými pedagógmi (príklady z oboch táborov páni Procházka, no dobre ten už nie je poslanec NR, alebo taký pán Mamojka).

Verím, že tomu kto to dočítal až sem nebude vadiť, keď ešte trochu popíšem tieto praktiky priamo z prostredia Technickej Univerzity vo Zvolene, a ktorej rektor sa zároveň nedávno stal Prezidentom Slovenskej rektorskej konferencie. Pán rektor je vo funkcii od roku 2012 a za ten čas stihol urobiť niekoľko zásadných opatrení pre to, aby bol zvolený aj do druhého funkčného obdobia. Akademický senát ho zvolil už v prvom kole, čo znamená, že sa určite tešil značnej podpore. Ako prvé si samozrejme pán rektor s požehnaním správnej rady zvýšil plat (článok SME: http://www.sme.sk/c/6897153/niektore-vysoke-skoly-taja-majetok-rektorov.html) – podľa majetkového priznania na takmer 7 142 € mesačne, čo je skoro toľko čo zarába prezident SR. Na malú Univerzitu, s ani nie 5 000 študentmi priam astronomický príjem. V našej Štátnej správe sme naozaj zvyknutí na kadečo. Ďalším krokom bolo prijatie zásady, že pracovné zmluvy po výberových konaniach bude zásadne podpisovať len na obdobie dvoch rokov (u odborných asistentov) a troch rokov (u docentov a profesorov). Rozhodol sa tak zrejme sám s podporou najužšieho vedenia. Aké následky na psychiku a odvahu zamestnancov to môže mať asi netreba priveľmi špekulovať, ale faktom je, že všetky zásadné rozhodnutia v akademickom senáte odvtedy prechádzajú bez jediného hlasu „proti“. Týkalo sa to napríklad aj „Zásad pre obsadzovanie miest vedúcich pracovníkov na Univerzite“, kde v novele tohto interného predpisu akosi zázračne vypadlo dovtedy povinné pravidlo, že jeden pracovník môže zastávať nanajvýš jedno vedúce miesto (napr. dekan alebo prodekan nemôže byť zároveň vedúcim katedry a pod.). Prečo to nikomu zo senátorov nevadilo si môžeme opäť len domýšľať. Ako sa pán rektor vysporiada s prípadnými kritikmi ukázal aj na príklade členov predchádzajúceho vedenia Univerzity, keď bývalý kvestor a aj predseda akademického senátu už na Univerzite nepracujú. V jednom prípade došlo jednoducho k zrušeniu pracovného miesta a v druhom prípade nebol docent úspešný na výberovom konaní, keď ho na ňom podľa unisono hlasovania všetkých členov komisie predčil uchádzač z Iránu, ktorý nevie ani slovka po Slovensky. Ako sa dozvedel o výberovom konaní, ktoré bolo uverejnené na stránke Univerzity a Ministerstva len v Slovenčine a koho bude vlastne učiť, keďže nevie po slovensky zostáva opäť záhadou. Napriek tomu členovia výberovej komisie uprednostnili práve jeho a bývalý predseda akademického senátu dostal výpoveď. V skutku dostatočné kroky na zastrašenie akýchkoľvek prípadných ďalších oponentov. Skutočne tá pravá akademická sloboda slova. A má to samozrejme aj následky na poli vedecko-výskumnom. V relácii televízie TA3 zo dňa 17. 6. 2014 o europrojektoch na TU vo Zvolene (link: http://www.ta3.com/clanok/1042143/europrojekty-vo-zvolene.html), pochválil Marián Kostolányi, riaditeľ Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu pre štrukturálne fondy rektora TU vo Zvolene za projekt a patent špeciálneho lanového vozíka, ktorý dostal cenu Jána Bahýľa za rok 2010 (Udeľuje je Úrad priemyselného vlastníctva za mimoriadne technické riešenia a inovácie – akási slovenská obdoba Nobelovej ceny). Pán rektor slušne poďakoval, avšak samozrejme do televízie neuviedol, že dvaja z troch pôvodcov tohto patentu už na Univerzite nepracujú. Jedným z nich je aj spomínaný bývalý predseda akademického senátu.

Uviedol som tu len fakty a skutočnosti, ktoré sú jednoducho overiteľné aj cez internet. Myslím, že každý si z toho môže urobiť záver sám. Školstvo je jedným z najkritizovanejších oblastí a myslím, že za súčasných okolností a legislatívy bude aj naďalej kvalita slovenských vysokých škôl upadať.